Kam to až chceme dohnať?

Autor: Miroslava Oláhová | 16.3.2012 o 0:00 | (upravené 16.3.2012 o 9:35) Karma článku: 5,05 | Prečítané:  349x

Mnohých počúvam nadávať na to, že sa ešte stále nedokážeme vymaniť zo socialistického spôsobu rozmýšľania, ani po 23. rokoch. Od otvorenia brán koncentračných táborov však už uplynulo 67 rokov. Chvíľku po tom, ako sa na verejnosť vyvalili všetky hrôzy holokaustu, panovalo medzi obyvateľmi rozčarovanie, smútok a predsavzatie “už nikdy nič také nesmieme dopustiť”. Tieto záchvevy však možno prirovnať k trojminútovému predsavzatiu “odteraz budem žiť naplno” po zhliadnutí fakt dobrého filmu.

 

Protirómske nálady na našom malom Slovensku sú na rapídnom vzostupe, to asi nikoho neprekvapí. Avšak to, čo sa začína diať, už nie je len “neškodná” nacionalistická hra na “každý Róm - z kola von”. Začína sa diať niečo viac, niečo, čo už stojí za povšimnutie nielen sociológom a psychológom, ale aj historikom. Horlivé aplaudovanie za čisté Slovensko bez Cigánov a túžba otočiť poradie Hitlerovho plánu tak, aby začal s Rómami, už nie je len súčasťou rétoriky extrémistov. Dnes už patrí aj do statusov a komentárov pekných mladých dievčat a chlapcov, ktorí inak nie sú žiadni extrémisti, za bežných okolností vedia, že Hitler bol ten “bad guy” a pri filmoch ako Schindlerov zoznam, Obchod na korze či Posledný vlak (by) si mnohí určite poplakali. Toto však platí len kým nepríde reč na Rómov. Vtedy pekné mladé dievča, ktoré sa na mňa v plavkách usmieva z profilovky, začne bez akéhokoľvek zaváhania volať po konečnom riešení a vyhladzovacích táboroch. Zostáva mi len dúfať, že netuší, o čom hovorí. Ja osobne som samozrejme holokaust nezažila, ale tie stovky príbehov, niektoré vypočuté od preživších osobne, niektoré prostredníctvom videozáznamu, či prečítané spolu s dokumentmi o druhej svetovej vojne všeobecne… niekde v človeku to jednoducho zostane. Je pre mňa skutočne zarážajúce, s akou ľahkosťou dokážu vysloviť ako zbožné prianie to, čo Himmler dával ako rozkaz.

Vo všeobecnosti však akoby túžba aplikovať rôzne formy vyvraždenia (nielen tie holokaustové) patrila do situačného slovníka čoraz širšej masy ľudí.

Pritom Rómska problematika sa vôbec nezhoršila, aj sa stále aktívne rieši, len rozhorčených ľúdí, ktorí častokrát Róma videli len v televíznych novinách, akoby bolo trikrát viac. Ako sa hovorí, najsilnejší rasizmus býva práve tam, kde je naň najmenší dôvod. Taktiež z mojej skúsenosti sú najmenej xenofóbni tí ľudia, ktorí bývajú pri osadách. Aj tých problémových. Pretože tí, ktorých skúsenosť je skutočne každodenná, ju majú so zlými, ale aj s dobrými. Nikdy nič nikde nie je stopercentné. Avšak pre tých, ktorých osobná skúsenosť je minimálna, nie je nič ľahšie ako odignorovať existenciu všetkých slušne žijúcich Rómov a zvolať túžbu po vyvraždení. Všetkých. Len pre istotu. Alebo ich označiť za neľudí. Všetkých. Veď jeden ako druhý.

Lenže toto tu už raz bolo. Mnohí pri rôznych iných príležitostiach hrdinsky vyslovujú čarovné zaklínadlo, z ktorého historikom vstávajú vlasy dupkom: “z histórie sme sa už poučili”. Nepoučili. Národy, ba ani celé kontinenty nikdy nevykazovali žiadnu tendenciu “poučiť sa z histórie”. Opakujú sa stále tie isté vzory správania, len menia formu vzhľadom na dynamiku situácie a historického vývinu. Že holokaust sa už nemôže zopakovať? Zostáva len dúfať, že už nenaberie inštitucionálnu podobu a že už nebude mať iracionálne masové vyvražďovanie priamu podporu štátu.

Situácia na Slovensku sa však na tridsiate roky minulého storočia podobá viac, než sú mnohí ochotní pripustiť. Vtedy bola hlavným zdrojom informácií tlač. Dnes majú popri tlači minimálne rovnaký (osobne sa však domnievam, že väčší) vplyv televízne médiá, ktorých plnú podporu majú vyhlasovači týchto myšlienok už nejeden rok. Uroboros - to je ten had, ktorý si žerie vlastný chvost. Médiá v honbe za vyššou sledovanosťou hľadajú šokujúce informácie, ktoré ľudia chcú sledovať. Aj keby to malo byť stále to isté dokola - len treba vytvoriť ilúziu, že ide vždy o niečo nové. Aj preto sa  v nich cyklicky opakuje asi 10 osád. Všimol si to niekto? Však nie? Pretože to nie je to, čo nás zaujíma. My sa chceme len utvrdiť v tom, čo už dávno vieme - že všetci sú rovnakí a konečné riešenie je jediným logickým východiskom. Tu však pokrytectvo ani zďaleka nekončí. Mnohí si popri tomto všetkom s kľudným svedomím a pocitom spravodlivosti chodia pravidelne každú nedeľu po oplátku a samých seba vidia ako dobrých kresťanov z ktorých by mal Pán radosť.

“Slávny oxymoron o „humanitárnom bombardovaní“ je, zdá sa, aplikovateľný v oveľa širších súvislostiach. V súvislosti s aktuálnym dianím v Čechách, v Maďarsku a s prudko narastajúcou intenzitou aj na Slovensku vznikajú oprávnené dôvody domnievať sa, že centrálne riadená likvidácia celých skupín obyvateľstva je v dnešnej dobe rovnako reálna, ako počas druhej svetovej vojny. Tentoraz dokonca nielen s tichým, ale verejne deklamovaným súhlasom obyvateľstva krajiny. Nepochybujem o tom, že obyvatelia Krompách či Šarišských Michalian majú reálne problémy v spolunažívaní s tou skupinou obyvateľstva, ktorej príslušníkov ich rasa predurčila na postupné sociálne vylúčenie do tej miery, že ich bežnou obrannou reakciou vyplývajúcou z pocitu opovrhnutia môže byť jednak agresivita, jednak každodenná kriminalita, súvisiaca prevažne s nevyhnutnosťou hľadania potravy.” (http://www.jetotak.sk/slovensko/holokaust-aktualna-sucast-ludskeho-myslenia).

Mnohí ma osočujú za to, že si dovolím tak nehanebne otočiť sa “proti bielym” a nahlas vysloviť otázku “Prečo vravíte, že treba narobiť poriadky so všetkými Rómami, keď minimálne s polovicou z nich je všetko v poriadku?” (http://www.romovia.vlada.gov.sk/3554/list-faktov.php). Posielajú ma na skusy k pánovi Dobrovodskému, alebo na rok na Luník 9, aby sa môj naivný a hlupučný názor upravil na “normál”. No “poslať všetkých do plynu”, označiť ich za zvieratá a neľudí, či túžbu mať v ruke zbraň a všetkých ich nastavaných pri múre, to je v poriadku. Dostávame sa do tej situácie, kedy túžba vraždiť na základe etnickej príslušnosti všetkých bez rozdielu je prijateľný “vlastný názor”, pri ktorom sa na osobnú skúsenosť nikto nepýta. Tú treba deklarovať len vtedy, ak si niekto dovolí na hrôzu vysloveného poukázať.

A pre hlásateľov mocného klišé “treba s tým niečo robiť”, alebo “tak s tým niečo robte” - robí sa toho mnoho, len sa o tom nehovori. Prečo? Neviem. Asi to nie je dosť zaujímavé. A môže sa robiť všetko na svete, ale bojovať proti mase je prakticky nemožné. Pretože nie je možné len tak zmeniť stav bez ohľadu na to, čo si myslí verejnosť. Skutočne je kopec projektov, ktoré môžu veci rapídne zmeniť, ale nie je možné ich aplikovať, pretože práve vzhľadom na verejnú mienku by mali akurát tak opačný efekt. Postoj verejnosti “budem ich všetkých nenávidieť, kým neuvidím zmenu” je omnoho viac devastujúci pri akýchkoľvek pokusoch riešiť Rómsky problém, než si dokážeme predstaviť. Tí, ktorí Rómsky problém riešia tak totiž stoja pred omnoho väčším problémom, a tým je verejná mienka, ktorá v praxi predstavuje ohromnú bariéru postavenú priamo pred efektívne riešenia.

A v rámci aktuálneho diania - to, čo sa stalo na Krásnej Hôrke, je v prvom rade tragédia... a náhoda. Pokiaľ moje informácie neklamú (mám len tie, čo mi poskytli médiá a zo skúseností si teda nemôžem byť istá, že sú úplne pravdivé), išlo o veľmi nešťastnú nehodu, ktorá sa mohla stať hocikomu (najmä v tomto období - http://www.sme.sk/c/6299970/slovensko-hori-najma-v-marci.html). Ak by sa toto isté stalo vinou nepozorného “bieleho” turistu, žiadali by sme plynové komory pre všetkých “bielych” na Slovensku?


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

DOMOV

Javorčíková: Harabinova skupina zdevastovala dôveru v súdy

Dôvera v súdnictvo mierne stúpla.


Už ste čítali?