O ľuďoch a ...ľuďoch, alebo “Prečo sú všetci Rómovia rovnakí?”

Autor: Miroslava Oláhová | 14.6.2012 o 0:00 | (upravené 14.6.2012 o 23:43) Karma článku: 5,49 | Prečítané:  229x

Musím sa priznať - ľudia sú mojou nielen profesnou, ale aj súkromnou obsesiou. Spôsoby, akými sa rozhodujeme v bežných každodenných situáciách, skúmanie vzorov správania, či úplne prirodzené ohýbanie svojich vlastných presvedčení vzhľadom na kontext, v ktorom ich prezentujeme, ako aj nevedomosť všetkých týchto procesov, morálne úsudky a to, čím si ich podkladáme a množstvo, množstvo iných… A určite nie som sama. Človek nemusí byť antropológom, psychológom, sociálnym pracovníkom, sociológom, či priamo sa aktívne venovať niektorej z humanitných vied na to, aby bol ľuďmi fascinovaný. Lenže je tu jeden problém - čím viac sa človek o ľuďoch dozvedá (a určite nemám na mysli informácie, ktoré si možno prečítať na obálkach publicistických periodík či pozrieť v spravodajstve, alebo iných bulvárnych a polobulvárnych programoch), tým viac sa formuje jeho samotné chápanie svojho okolitého sveta.

Najskôr som chcela napísať “Dnes už je len málo vedcov...”, ale potom som si uvedomila (a po zbežnej kontrole na nete aj letmo overila), že nepoznám žiadneho uznávaného odborníka, ktorý by kategoricky nesúhlasil s výrokom, že drvivá väčšina ľudských presvedčení, predstáv a úsudkov je priamo závislá na kontexte danej situácie. V zásade aj človek, ktorý je skalopevne presvedčený o “X” a úprimne tomu verí, je v inom kontexte nielen ochotný, ale aj tvrdí “Y” a to dokonca bez toho, aby si to akýmkoľvek spôsobom uvedomoval. Robíme to všetci a bežne a túto ľudskú “vlastnosť” si môžme overiť skutočne kdekoľvek vo svojom okolí (samozrejme s výnimkou samých seba - svoje vlastné ja vnímame logicky až príliš skreslene. Jedine, že nás na to niekto upozorní a dokážeme sa reflektovať a úprimne si to priznať).

“Ľudia” sú však ohromne obrovský komplex a pre jedného človeka jednoducho nie je možné ani len pokúsiť sa obsiahnúť to, čo by sme mohli strčiť do veľmi naivnej množiny s názvom “všetko”. Nech sa však zameriame na čokoľvek, akýkoľvek jav z ľudskej spoločnosti, nemožno ho vnímať a chápať bez poznania základných oblastí, vďaka ktorým v spoločnosti vôbec dokážeme fungovať a usporiadavať si svoj svet. Týmito “oblasťami”, sú Intuitívna biológia, psychológia, fyzika a sociológia. Znova ide o procesy, ktoré sa dejú “automaticky” a neuvedomujeme si ich. Potrebujeme svojmu svetu dať štruktúru a to nevyhnutne. Mozog to akoby robí za nás. V praxi - existujú milióny takýchto delení, námatkovo vyberiem delenie spadajúce pod intuitívnu sociológiu, a to “chudý” a “tučný”. Poznáme chudých ľudí, aj tučných, aj takých, ktorých by sme označili ako “taký normálny/taký akurát”. Takisto si v každej z týchto kategórií vieme niekoho predstaviť. Ale v skutočnosti, kde sa nachádza hranica, od ktorej človek prestáva byť chudým a stáva sa “akurát”, alebo tučným? Tieto hranice sú veľmi pohyblivé, dokonca aj u každého jednotlivca. Ani ja sama za seba neviem presne ukázať, ani len si predstaviť zo všetkých ľudí na planéte dvoch, ktorí by boli presne tými hraničnými, niečo ako “tento je ešte akurát” a “tento je už tučný”. Závisí to totiž od mnohých faktorov, koho za akého považujeme. Napriek tomu sa o tučných a chudých ľuďoch bežne rozprávame a nie je v tom žiaden problém. Obdobným spôsobom to funguje pri miliónoch zvyšných kategórií - pekný, mladý, bohatý, vysoký, Aziat, Európan, Fín, Slovák, biely, Róm…


Toto nie je abstraktné filozofické polemizovanie, toto je konštatovanie niečoho absolútne samozrejmého, čo si len spontánne neuvedomujeme a nezamýšľame sa nad tým, jednoducho to “žijeme”.

Všetko sú to však - vedecky - veľmi problematické kategórie, ktoré nie je možné jasne ohraničiť, dokonca len s veľkými obtiažami je možné hranicu aspoň načrtnúť. Je etnický Slovák každý, kto má slovenské občianstvo? Asi sa zhodneme, že nie. Tak ten, kto vie po slovensky? Alebo aspoň ktorého materinský jazyk je slovenčina? Každý, kto sa tu narodil? Koho predkovia žili na tomto území? Do ktorej generácie? Alebo je ním každý, kto sa cíti byť Slovákom? Myslím, že ani to nie. Alebo kombinácia všetkých podmienok dokopy? Fuh, to by sa nám tu počet žijúcich Slovákov na Slovensku poriadne preriedil. A okrem toho, vedieť nejak analyticky konkretizovať, alebo mať presnú predstavu o tom, “kto je Slovák”, v bežnom živote ani nie je potrebné. To, čo treba vedieť, je čo znamená “Slovák” v danom kontexte. Inak rozprávame o Slovákoch, ale hlavne slovo “Slováci” má úplne iný náboj pri rozhovoroch napríklad o Slovensko-Maďarských vzťahoch a histórii, iný v kontexte jedného zo štátov Eurozóny, inak ho vnímame vo vzťahu k Rómom, pričom častokrát ide priamo o opozitné názory. Ak hovoríme o Slovensku a jeho politickej/hospodárskej/ekonomickej scéne, všeobecne zvykneme “kydať” (teraz neriešim či oprávnene, alebo nie) na celé Slovensko, na Slovákov všeobecne, na “hlúposť Slovenského národa” a mnoho iného - veď to poznáte. Naopak, ak sa niekde pritrafí, že sa nám výsmechu dostane zo strany iných (či už oprávnene, alebo bez dôvodu), je silná tendencia hovoriť o Slovákoch v silne pozitívnom zmysle, častokrát až tak naivne idealisticky.

Ja som svoj záujem o ľudské správanie a postoje postupne viac a viac sústredila na to, čo sa s ľuďmi začne diať, ak do bežnej situácie zakomponujete slovo “Róm”. A skutočne to niekedy vyzerá, akoby existoval nejaký automatický spínač a aj človek, ktorý sa považuje za pacifistu a filantropa,  začne rozprávať veci, ktoré by v inom kontexte považoval za neodpustiteľné a opovrhnutia hodné a  to bez toho, že by si uvedomoval akýkoľvek rozpor vo svojich životných postojoch. Odrazu sa zapnú všetky zložky intuitívnych predstáv a oháňajúc sa jediným právoplatným dôkazom, akými sú zlé skúsenosti (väčšinou ani nie vlastné), so svedomím nevinného batoľaťa spoločne prediskutovávame, prečo “ich” niekto už dávno všetkých nezoskupil a neurobil “im” rezerváciu.  Alebo naopak, ale zato rovnako úprimne “ich” vo svojich výrokoch posielame, Nech si nájdu prácu, Šak nech sa spamätajú a dávajú si deti do škôlky a podobne. Iste, nech si osadníci nájdu prácu , ale neexistuje, že by mi ho pridelili ako kolegu. Nech sa vzdelávajú, ale špinavé dieťa z osady má byť spolužiakom toho môjho? V žiadnom prípade.. Ok, tak nech si teda najskôr zariadia životné podmienky tak, aby mohli prísť do práce/školy čistí, voňaví a slušne vychovaní. Ako? Ak osadníkov strčia do sociálnych bytov, to im predsa nedá ani pracovné, ani iné životné návyky. Ale veď už všetkým rozum stojí z toho, koľko miliárd eur sa už do osadníkov investovalo, a stále nič.

Popravde, existuje množstvo projektov, ktoré urobili ohromné veci, stačí len použiť Google. O tom sa ale zvyčajne v televíznych novinách a bulvári nedočítate, jednak preto, lebo to nie je ani exkluzívne, ani šokujúce, a taktiež preto, lebo ľuďom už lezie na nervy počúvať stále o nejakých projektoch. Nechcú počúvať o tom, ako sa problém rieši a nedajbože o tom, že by možno mohli prehodnotiť svoje radikálne a už dávno nie na takej realite postavené postoje. Chcú byť pasívnymi svedkami akéhosi nárazovhého riešenia. Čáry máry - a je po “Rómskom probléme”.

Ruku na srdce - každý z nás má na túto tému nejaký názor. Vo väčšine prípadov negatívny. Radi sa chlácholíme tým, že si názor budujeme sami a nenecháme sa ovplyvňovať, čo je samozrejme de facto hlúposť. Nik nemá názor “len tak sám od seba”, niečím ho podkladá, na niečom ho stavia. Dôležité je úprimne a kriticky sa zamýšľať nad tým, čo tvorí pre naše názory a postoje podklad. Myslím si, že aby vôbec mohla spoločnosť rásť v akomkoľvek smere, nemali by sme sa uspokojiť s odôvodneniami ako “tak to proste je/vidím to okolo seba/” a nie len zavádzajúcimi, ale častokrát priamo vymyslenými tvrdeniami  (“tých dobrých je len pár/oni sú takí a hentakí/ja som pri “nich” žil, viem akí sú...”). A som rada, že okolo seba nachádzam stále viac a viac ľudí, ktorí sa s takýmito  (pseudo)odpoveďami neuspokoja len preto, aby si mohli vyventilovať hnev prostredníctvom nadávania, sťažovania sa a spoločného pritakávania, že “takto to už ďalej nejde”, ale sú ochotní sa pri týchto témach aspoň na okamih zamyslieť aj z inej perspektívy a vystaviť ju zdravej polemike. A ešte viac ma teší, že to vonkoncom nie sú len klasickí “humanitári” ale aj technici, ekonómovia, ľudia bez vysokej školy pracujúci v rôznych odvetviach obchodu, služieb, podnikatelia, informatici, farmaceuti, lekári, športovci. Jednoducho ľudia, ktorí sú ochotní sa trošku viac zamyslieť…

Síce nie je v našich silách prestať ľudí deliť na Rómov a Slovákov, keď už sme s delením na základe etnickej príslušnosti či rasy kedysi dávno začali. To, čo ale môžeme ovplyvniť je, ako budeme na príslušníkov tej ktorej skupiny nahliadať a akými významami opradieme jednotlivé slová. Pretože to, čo všetko nám ako prvé príde na um, keď sa povie slovo Róm, alebo Cigán, je výsledok nášho spoločného úsilia a udržiavania si týchto predstáv a nie odrazom skutočnej reality.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

DOMOV

Javorčíková: Harabinova skupina zdevastovala dôveru v súdy

Dôvera v súdnictvo mierne stúpla.


Už ste čítali?